Mohol som prejsť všetky cesty

                     krížom krážom,

všetky pohoria od Východu až po Západ,

 ak som nenašiel slobodu byť sám sebou,

                 nikam som nedošiel...

Po dlhom čase som sa stretla s kamarátom. Hovorili sme o tom, čo žijeme. Hovorila som o putovaní - duchovnom rozmere, ktorý žijem.

"To je super, hneď by som išiel, ale ja nemám čas."

Častá  - klišé - odpoveď.

Nedostatok času neexistuje. Čas je stála "veličina". Čas nevlastníme, čas jednoducho existuje, je. Čas plynie stále tým istým tempom, ani rýchlejšie ani pomalšie.

Čo je teda to, čo nám bráni otvoriť sa pozvaniu a stráviť určitý čas s Bohom na ceste?

Skúsme počúvať a spoznať pravdu o sebe:

"Istý človek pripravil veľkú večeru a pozval mnoho ľudí. Keď nadišla hodina večere, poslal svojho sluhu, aby povedal pozvaným: "Poďte, už je všetko pripravené." A naraz sa začali všetci vyhovárať. Prvý povedal: " Kúpil som päť záprahov volov a idem ich vyskúšať. Prosím ospravedlň ma!" A ďalší povedal: "Oženil som sa, a  preto nemôžem prísť." Sluha sa vrátil a oznámil to svojmu pánovi." ( Lk 14, 16-21)

Áno, Boh má pre každého z nás pozvanie na večeru, ale práca a vzťahy sú dôvodom, pre ktorý odmietneme toto pozvanie.

Všetko má svoj čas. Možno práve toto sa potrebujeme naučiť rozlíšiť. Učme sa počúvať a rozlišovať, čo je v danej chvíli dôležité. Ak nám často unikajú "hospodárové pozvania na večeru", nevyhovárajme sa na čas. Postavme sa pravde.

Aj dnes tu je pozvanie!