Občianske združenie Dom Pútnika a pešie putovanie na Slovensku

Dovoľte mi najprv začať technickejšie:)

O púti po Via di San Francesco som sa dozvedela od mojej kamarátky, ktorá istý čas žila v Taliansku, postupne som si zozbierala informácie z internetu a poprekladala z taliančiny technické údaje o jednotlivých etapách púte.

Cesta z Florencie do Ríma predstavuje cca 500km.

Ide o náročnejšiu cestu než je známa Francúzska cesta do Santiaga de Compostela. Je náročnejšia v oblastiach: výškového prevýšenia, hľadania možností ubytovania a značenia. Predstavuje aj vyššie finančné zaťaženie.

Netreba sa však nechať odradiť, pretože dary, ktoré má v sebe táto cesta, vám všetko mnohonásobne vynahradia:)

Jednou z prvých informácií, ktorú som sa o tejto ceste dozvedela, bolo, že sa "neoficiálne" putuje z Florencie, čo ma celkom zaujalo, nakoľko som v oblasti Florencie strávila jednu peknú jeseň - na oberačke hrozna v komunite Focolare v Loppiane. Mala som tam kontakty - kamarátku, ktorú som oslovila s prosbou o pomoc pri hľadaní konkrétnejších informácií o tejto ceste.

Spoločne sme boli v kontakte pár mesiacov pred púťou a osobne sme sa stretli 8.4. večer v Loppiane. Títo moji prví "rafaeli" ako volám sprievodcov, ktorí mi počas cesty pomáhajú, nám dali prvú ozaj kvalitnú a ako sa neskoršie ukázalo veľmi potrebnú mapu - zn. KOMPASS (časť Firenze,Arezzo), neskoršie sme si dokúpili ešte ďalšie dve mapy tejto značky a to časť Sansepolcro - Assisi, a časť Assisi - Terni.

Poradili nám, nakoľko oblasť poznajú, že pre nás bude zaujímavejšie začať pešie putovanie až od dedinky (obce) Stia, ktorá je cca 35 km od Florencie.

Ráno 9.4. sme sa teda vydali najprv vlakom do mestečka Pontassieve a odtiaľ stopom a busom smer Stia. Autobus prechádzal malou dedinkou Pratovecchio a Jean-Yves (môj spoločník) študujúc mapy zistil, že to bude výhodnejší bod, nakoľko by sme sa museli z dedinky Stia vracať práve cez Pratovecchio. Dedinky sú od seba vzdialené 3 km.

A tak na kopcoch Pratovecchia sme spoločne vyrazili...

Uvediem teraz jednotlivé zastavenia na našej ceste tak ako sme nimi prechádzali, tiež s krátkou info o dĺžke a náročnosti jednotlivých etáp.

Pratovecchio - Monasterio di Camaldoli (12 km, ľahké) - Badia Prataglia (15 km,náročné v začiatku) - Quisy della Verna (25 km, veľmi ťažké) - Pieve Santo Stefano (15 km, stredné) - Sansepolcro (30 km, veľmi ťažké) - Citta di Castello (30 km, ťažké) - Pietralunga (28 km, stredné) - Gubbio (30 km, stredné) - Valfabbrica (30 km, ťažké) - Assisi (12 km, ľahké) - Spello (15 km, ťažké) - Trevi (20 km, stredné) - Spoleto (30 km, stredné) - Ferentillo (30 km, náročné v začiatku) - Cascate delle Marmore (20 km, ľahké)

- nakoľko sme sa potrebovali dostať do Ríma v sobotu 26.4.,v piatok 25.4. sme prerušili pešie putovanie a pokračovali sme busom do mesta Terni (cca 5 km) a odtiaľ vlakom do mestečka Greccio (cca 30 km)...v Greccio je to výstupom po asfaltke do kopca cca 4-5 km až ku kláštoru. Z Greccia sme cestovali busom do mesta Rieti a potom sme pokračovali busom až do Ríma (cca 130 km).

Cesta Via di San Francesco je menej známou pútnickou cestou do Ríma, než slávna pútnická cesta Francigena, ktorá vedie z Canterbury do Ríma. Pútnici nemajú možnosť ubytovania sa v známych albergoch, ale je tu sieť malých penziónov B and B(bed and breakfast). My sme našli celkom 5 krát skromné ubytovanie v rámci kláštorov alebo fár, raz nás prichýlila jedna rodina. Nebrali sme si stan, ale myslím si, že stanovať sa na ceste dá. Cesta prechádza mnohými rozsiahlymi farmami, olivovými hájmi a vinicami.

Počas púte sme stretli pútnikov prevažne z Holandska, Talianska, mladých z Francúzska. Osobitne milým pre nás bolo spoznanie sa s Walterom z Nemecka. Práve Holanďania a Nemci majú vydané praktické publikácie o tejto pútnickej ceste.

Toľko z technických údajov. Bližšie info viem poskytnúť na požiadanie :)

Duchovné posolstvo:

Príprava na putovanie mi prinášala veľkú radosť, na internete som našla zaujímave príbehy, fotky, a tak postupne rástlo moje očakávanie a aj radosť na putovanie. Avšak pár dní pred cestou čosi začalo zasahovať do tohto prežívania. Postupne, ani neviem ako, ma začal nahlodávať strach zo smrti...10 dní pred cestou zrušila zo zdravotných dôvodov svoju účasť na putovaní moja spolpútnička z Trnavy, aj u mňa sa objali akési "divné" bolesti...hľadala som  pokoj a nemohla som ho nájsť, premýšľala som, či mám ísť a zároveň som sa nechcela riadiť strachom...začala som si konať deviatnik ku sv. Františkovi, ale akoby nič sa v mojom duchovnom boji nemenilo naopak, akoby všetko získavalo na intenzite...posledný večer doma pred cestou, keď všade okolo mňa boli rozložené veci a batoh a topánky...som našla odpoveď u sv. Ignáca, že podobné "pokušenia" prichádzajú, stačí zostať pevný vo svojom rozhodnutí... a tak som nasledujúci deň vyrazila na cestu.

No komplikácie sa neskončili - zmeškala som vlak z Trnavy do Bratislavy, bol ohrozený prestup na vlak do Viedne, môj brat bol " v pohotovosti" pre prípad, že by ma  musel zaviezť do Viedne...nakoniec som prestup stihla a stále vo mne bolo: "PREČO? Prečo sa toto deje? Prečo teraz? Veď som sa predsa už jasne rozhodla, tak čo ešte?"

Tieto "vnútorné pochybnosti" vo mne odzneli až v priebehu cesty a ja som pochopila, že v nich môžem vidieť všetku "moju" nedôveru, neslobodu, obmedzenie...postupne prichádzalo oslobodenie a prerod do radosti.

Zvláštne bolo, že Jean-Yves (spolupútnik) zažíval pred cestou podobný boj - krátko pred cestou mal zdravotné problémy a zvažoval, či má putovať. Posledný večer nášho pešieho putovania v Greccio, keď sme sa spolu rozprávali o ceste, sa ma Jean-Yves spýtal, či by som bola išla, keby on nešiel. Moja odpoveď bola: "Nie, nešla by som. Vnímala by som to už ako skutočné riziko." Otázku som mu vrátila a prišla mi odpoveď, že ani on by nešiel na túto púť sám. Pričom musím povedať, že Jean-Yves je dlhoročným pútnikom, pešo putuje viac než 30 rokov a často putuje sám. Ako dobre, že s Božou milosťou sme ustáli "boje"...pretože... by som Vám nemohla rozprávať tento príbeh :)

Nebojte sa! (sv. Ján Pavol II.)

Božia výchova alebo prevýchova...

Hneď prvý deň putovania som Božím "dopustením" stratila svoj mobil a tým aj kontakty, hodinky, budík, možnosť komunikovať so Slovenskom. Najprv sa dostavila moja "zodpovednosť" - hľadala som ho, vyčítala som si neopatrnosť, ale zhruba v priebehu hodiny som to prijala a zrazu tu bolo čosi ako "pokoj"...že nič sa nedeje, že to všetko je dobré...a skutočne bolo - výnimočne dobré. Bolo to múdre Božie vedenie, ktoré sa potrebovalo dostať ku mne bližšie a tak si začalo robiť cestu.

V Pratovecchio sa začala nová filozofia nazerania: "Čo je to čas? Iba pojem, ktorý sa mení. Boh je stále rovnaký" Začalo sa tu putovanie v odovzdanosti, že toto všetko nebudem potrebovať, v dôvere že Boh sa postará. Zariadila som zablokovanie telefónu a v slobode som pokračovala v ceste.

Skutočne som svoj mobil počas cesty vôbec nepotrebovala, naopak...

Už dlhšie obdobie pred púťou som prehodnocovala svoj život a kvalitu mojich vzťahov a teraz ma Boh od tejto činnosti oslobodil. Som späť na Slovensku viac než mesiac, ale nezháňam si "stratené" kontakty...postupne sa mi ohlasujú niektorí ľudia a pomaličky "obnovujem" svoju "sociálnu sieť". Uvidím, kto v nej bude :)

Zaujímavým spôsobom Boh-Otec vyriešil aj to, že mám nový telefón. Keďže telefón, ktorý som mala bol starý a boli chvíle, keď nefungoval, jeho strata ma netrápila z finančného hľadiska. Premýšľala som o tom, že po návrate využijem nejakú "akciovú ponuku", ale Boh už mal rozbehnutú svoju "akciu". Po príchode domov ma jedna dobrá duša, ktorá vedela o tejto udalosti, prekvapila tým, že mi dala úplne nový telefón, kde som si len znovuaktivovala svoje tel. číslo, čiže celá strata vyšla len na 8,-€ za novú SIM kartu.

Inými lekciami boli učenia cez životný príbeh sv. Františka a sv. otcov. Dennodenne som sa mohla dotýkať jednoduchosti, pokory a poslušnosti. Vidiac miesta, kde František žil, dotýkajúc sa holých skál v jaskyniach, kde spával, sa postupne menil môj pohľad na tohto svätca. On v tých skalách stretal Krista. Meditoval a kontemploval...miloval hory - zvlášť La Vernu, ktorú nazval Horou Boha. Pochopila som, že treba vyjsť z nížin do výšin v pokore. Nie v snahe spoznať svoje limity, dokázať si silu, ale v túžbe po stretnutí sa s Bohom.

Na ceste je viacero pustovní, kde pútnik môže zostať v tichu, v modlitbe. Všetky sú vysoko v kopcoch, ale stojí za to vojsť do týchto oáz ticha. Takmer vždy je v nich malý kostolík, niekde aj Eucharistia. V niektorých z nich prebýval aj sv. František.

Tá, ktorá najviac oslovila mňa je takmer bezmenná. Na mape bola označená len ako Eremo francescane a nachádza sa asi hodinku cesty do kopca za mestom Trevi. Je to miesto, kde žijú v jednoduchosti pustovníckeho života 4 rehoľné sestry. Každý deň ráno kráčajú sestry s krížom dolu kopcom modliac sa Otčenáš a  po tejto modlitbe žehnajú svet na všetky štyri svetové strany. Každý deň pečú chlieb z 20 kg múky, ktorý je k dispozícii ľuďom z okolia. Malá komunita sa spoločne modlí i pracuje, je otvorená všetkým, ktorí hľadajú ticho. V čase mojej cesty tu boli na veľmi osobitých duchovných cvičeniach 3 hostia. Komunita je otvorená všetkým ľuďom, bez rozdielu veku, pohlavia i vierovyznania. Sestry žijú veľmi jednoduchým, ale srdečným spôsobom svoje povolanie. Nachádza sa tu Františkova jaskyňa, v ktorej môžete stráviť ľubovoľný čas...z mojej púte som si priniesla 3 vzácnosti ako živú spomienku...ruženec, potvrdenie z Ríma a malý kamienok z tejto jaskyne. Sestry sa každý deň spoločne v záhrade modlia za tých, ktorí sa v ten daný konkrétny deň dozvedia, alebo dozvedeli, že sú ťažko chorí. V skrytosti pred svetom venujú nám, žijúcim vonku vo svete veľa lásky. Z hory sme schádzali v hlbokom tichu a so slzami v očiach...sestry si nás pripísali do zoznamu svojich hostí...za všetkých svojich hostí sa osobitne modlia.

Boh ma tiež učil prostredníctvom krásnej prírody. Videla som jašteričky, ktoré bez námahy prebehli cez kolmý múr pričom ja som len s námahou stúpala po niektorých cestách, ťarbavo sa potkýňajúc o korene stromov. Dravosť riek a vodopádov, sila vetra...to všetko akoby prevyšovalo človečenstvo, a predsa, nás nedokonalých a slabých si Boh - Otec vyvolil za deti. Môžeme ho skutočne chváliť za Jeho nesmierne Milosrdenstvo. V skalách La Verny som bola ohromená veľkosťou a silou Jeho ramena.

Ukázal mi, že strach pramení z mojej vlastnej nedokonalej lásky a dôvery k Nemu. Viem, že je Mocným Bohom, ktorý ma ochráni.

Boli momenty, kedy sa mi prihováral veľmi nežne, prostredníctvom kvetov a malých SMSiek...

Dal mi spoznať koľko "hrmotu" je v mojom tele, v akom hluku pracujú moje bunky a postupne uvoľnil napätie, o ktorom som ani nevedela, že ho mám.

Prostredníctvom konkrétnych situácií na ceste mi ukázal, že existujú chvíle, kedy treba mlčať a nie hovoriť. Ide o momenty, kde zbytočne vyrieknuté slová vnesú len hádku a nepochopenie. Postoj poslušnosti a uznanie skúsenosti starších sú cenným darom a nie prežitkom z minulosti.

Budil ma v noci a pozýval do modlitby, ktorú som občas cez deň "odflákla".

Sv. Františka som stretala všade, sv. Jána Pavla II. občasne - na miestach, kde ma predišiel ako pútnik:) a sv. Jána XIII. som stretla ešte v čase prípravy na púť, no hlboko ma oslovil v Ríme. Práve v Ríme, kde poľskí pútnici prejavovali svoju radosť zo svätorečenia Jána Pavla II, ma oslovil život Láskavého, Dobrého pápeža Jána a jeho dekalóg.

Darčeky...

Dostalo sa mi veľa dobra prostredníctvom ľudí. Niektoré úžasne skvelé večery, vynikajúce jedlá, ktoré sme dostali za dobrovoľný príspevok...no azda najväčším darom pre nás bolo stretnutie s Marie-Therese a Pietrom v Ereme Montecasale blízko Sansepolcra v Toskánsku.

Do kostolíka na kopci som prišla úplne vyčerpaná a hoci sme mali informáciu, že je možné v Montecasale prenocovať, staručký františkán mi povedal, že nocľah nemajú. Snažila som sa mu vysvetliť, že nevládzem ísť ďalej, ale on mi len odporučil opýtať sa ľudí, ktorí tu boli na sv. omši, či nebudú ochotní zaviezť nás do Sansepolcra, čo bolo cca 1 hod. cesty pešo.

Marie-Therese a Pietro nás nielen odviezli do Sansepolcra, ale boli sme v ich byte hosťami 2 dni. Dostali sme vynikajúcu starostlivosť a spoločnosť a zostali sme v kontakte počas celej cesty až dodnes. Títo milí starší manželia nás - pútnikov - vnímali ako dar a vždy pri spoločnej modlitbe ďakovali Bohu, že nás poslal k nim.

Zažili sme mnohé malé zázraky, ktorými sme sa opäť presvedčili, ako ostatne pri každej pešej púti, že Boh sa o nás stará.

Áno, drží nad nami aj Otcovskú - výchovnú ruku, ale vždy je to ruka Lásky. Len sa do nej ponoriť, zostať v nej vrytý, nechať sa ním pretvárať a prijímať to, čo k nám z tejto ruky prichádza. Je to (pre náš) POKOJ a DOBRO!

mp.